Zimomriavky, prebdené noci a 445 strán. Keď sa z myšlienky stane skutočná kniha

V tej sekunde mi po chrbte prebehli zvláštne zimomriavky.

Pozeral som na monitor a po prvýkrát po rokoch práce som mal pocit: Je to skutočné. Už to nie je len príbeh v mojej hlave. Táto digitálna podoba je posledným medzistupňom pred tým, než kniha pôjde do tlačiarne a získa svoju fyzickú váhu. Zrazu som pred sebou videl 445 strán búrky, 90. rokoch a tajomstiev zo slovenského sídliska, ktoré už čoskoro vyrazia do kníhkupectiev a, čo je najdôležitejšie, priamo k vám, čitateľom.

Ale cesta k číslu 445 nebola priamočiara. Trvala 12 rokov.

Chalan v jednoizbáku a postava, ktorou som nechcel byť

Keď dnes pozerám na ten obrovský kus textu, vraciam sa v spomienkach do času, kedy to celé začalo. Bol som čerstvo po vysokej škole, sedel som sám v malom jednoizbáku. Nemal som ešte manželku, ani môjho dnes už trojročného syna. Mal som len jeden surový nápad o sídlisku a anomálii.

Hlavná postava sa vtedy nevolala Martin. Volal sa Dávid.

A ja som robil všetko pre to, aby bol Dávid úplne iný ako ja. Silou-mocou som ho chcel odlíšiť, staval som medzi nás steny, bránil som sa tomu, aby sa na mňa čo i len trochu podobal. Možno práve preto som vtedy knihu nedokončil. Postava bola umelá, príbeh sa zasekával. Skúsil som sa k tomu vrátiť o rok neskôr, ale výsledok bol rovnaký.

Potreboval som čas. Potreboval som dospieť, prejsť si vlastnými zmenami, založiť si rodinu a hlavne – potreboval som pustiť Martina bližšie k sebe. Prijať fakt, že každý autor necháva v hlavnej postave kus vlastnej duše.

Daň za príbeh

V jednom z mojich videí na Instagrame som napísal, že "tajomstvá si vypýtali svoju daň". A nebola to len metafora pre dej knihy. Bola to moja realita.

Keď som sa pred časom rozhodol knihu definitívne prepísať a dotiahnuť do konca, zistil som, že to nepôjde bez obetí. Tou najväčšou bol spánok. Boli to mesiace prebdených nocí. Keď rodina zaspala, ja som si sadal k počítaču a písal často do jednej rána. O šiestej mi zvonil budík a začínal bežný, reálny deň. Únava bola obrovská, ale ten príbeh už nešiel zastaviť. Musel som ho dostať von. Dnes, keď vidím hotovú sadzbu, viem, že každá jedna z tých prebdených nocí stála za to.

Čo vás čaká na tých 445 stranách?

Keď som si teraz listoval hotovými kapitolami, premýšľal som, ako na ne zareagujete. Najviac sa teším na momenty, kedy narazíte na zvraty, ktoré som do príbehu starostlivo ukryl. Sú tam veci, ktoré možno nebudete čakať.

A potom je tu záver. Koniec knihy.

Som nesmierne zvedavý, či pochopíte, ako som ho zamýšľal a čo som ním chcel naozaj povedať. Nie všetko je totiž len o strachu a tme. Kniha sa predsa nevolá Kým vyjde slnko len tak náhodou. A možno ani nie je dôležité, čo som chcel povedať ja, ale čo si v tých riadkoch nájdete vy pre seba.

Kým príde jeseň 2026 a vy tie stránky prvýkrát otočíte, nechávam vás ešte chvíľu tápať v Archíve '97. Dúfam, že sa na to sídlisko tešíte rovnako, ako som sa naň dvanásť rokov tešil ja.

Ďakujem, že ste pri tom so mnou.

Ron D. Lux