Keď som začal rozmýšľať nad bonusovým obsahom ku knihe Kým vyjde slnko, vedel som jednu vec: nechcem len ďalší oznam o tom, že kniha vychádza v septembri.
Nechcel som napísať iba: „Ahojte, tu je obálka, tu je dátum, nezabudnite si kúpiť knihu.“ Samozrejme, aj to raz príde, lebo bez toho sa kniha do sveta posiela ťažko. Ale predtým som chcel urobiť niečo, čo bude viac pripomínať návrat na sídlisko než reklamu.
Niečo letné.
Horúčavy nad betónom. Prázdniny, ktoré sa zdajú nekonečné. Staré paneláky, v ktorých sa ozýva bzučiak. Kazety, diskety, fotky z labáku, desaťkorunáčky vo vrecku a chalani, ktorí ešte netušia, že ich svet sa čoskoro zmení.
A tak vzniklo Leto ’97.
Malý video seriál pre sociálne siete. Videoprequel ku knihe Kým vyjde slnko. Samostatný príbeh, ktorý sa odohráva v lete pred udalosťami románu, na rovnakom sídlisku, medzi rovnakými panelákmi, ešte pred tým, než príde jeseň. A s ňou Búrka.
Príbeh, ktorý nechcel byť ďalšou knihou
Tento nápad by sa dal spracovať rôzne. Mohol som napísať poviedku. Mohol som urobiť pár krátkych textov s atmosférickými obrázkami. Mohol som z toho spraviť len sériu príspevkov s citátmi.
Lenže čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac som cítil, že Leto ’97 nechce byť text.
Kým vyjde slnko je román. Veľký príbeh. Má svoj rytmus, svoje kapitoly, svoje ticho, svoje temné miesta. Leto ’97 malo byť niečo iné. Rýchlejšie. Útržkovitejšie. Ako spomienka, ktorá sa vám nevráti naraz, ale po malých zábleskoch.
Fotka položená na stole.
Kazeta bez obalu.
Minca nájdená v tráve.
Zvonček pri vchode.
Krátky pohľad na sídlisko.
Presne tak podľa mňa fungujú spomienky na detstvo a mladosť. Nie ako dokonale zostrihaný film, ale ako fragmenty. Ako pár predmetov, ktoré prežili roky v zásuvke a zrazu v sebe nesú viac, než by mali.
A sociálne siete sú na takéto rozprávanie zvláštne vhodné. Nie preto, že by boli vždy hlboké. Práve naopak - preto že sú útržkovité. Krátke videá, náznaky, atmosféra, opakujúce sa motívy, malé pokračovania. V istom zmysle je Instagram či TikTok veľmi zvláštne miesto pre literatúru. Ale práve preto ma lákalo skúsiť, čo sa stane, keď sa príbeh nerozpráva iba cez stránky, ale aj cez krátke videá. Chcel som experimentovať, pohrať sa s novými technológiami, použiť ich na to, čo robia ľudia odnepamäti - na rozprávanie príbehov.
Sídlisko ako časová kapsula
Leto ’97 je pre mňa hlavne návrat do sveta, ktorý už neexistuje celkom tak, ako si ho pamätáme.
Do sveta, kde sa na niekoho zvonilo pri vchode, nie cez Messenger. Kde ste si hudbu nahrávali na kazetu a dúfali, že moderátor do toho nezačne rozprávať. Kde fotky neboli okamžite na displeji, ale čakali ste, čo vám o pár dní vrátia z fotolabu. Kde pokazená disketa mohla pokojne spustiť teóriu o paranormálnych javoch. A kde desať korún v tráve mohlo pôsobiť ako znamenie.
Prečo práve rok 1997? Nie preto, že by deväťdesiate roky boli dokonalejšie. Neboli. Boli zvláštne, chaotické, často drsné a v mnohých veciach úplne nepohodlné. Ale mali v sebe čosi, čo sa dnes hľadá ťažšie: pomalosť.
Keď ste niekoho nestretli vonku, jednoducho ste ho nestretli. Keď ste niečo pokazili, nedalo sa to vždy hneď vrátiť späť. Keď ste niečo odfotili, nevedeli ste, či záber vyšiel. Keď sa niekto odsťahoval alebo odišiel do zahraničia, neznamenalo to len iný status na sociálnej sieti. Znamenalo to skutočné ticho.
A práve do takéhoto sveta som chcel zasadiť Martina, Patrika a Kristínu.
Martin a Patrik sú v Lete ’97 ešte pred všetkým, čo ich čaká v Kým vyjde slnko. Ešte sú v tom poslednom zvláštnom medzičase, keď už nie sú deti, ale ešte úplne nevedia, čo znamená byť dospelý. Majú osemnásť, leto pred sebou a pocit, že najväčšie problémy sú pokazené diskety, trápne rozhovory, dievčatá, ktoré sa zrazu vrátia do života úplne iné, než si ich človek pamätal, a kamoš, ktorý už možno nechce tráviť každý deň presne tak ako predtým.
Lenže divák vie viac.
Každý diel odpočítava dni do Búrky.
A niekde pod tým všetkým začne jemne praskať elektrina.
Najal som si AI hercov
Ideálne by, samozrejme, bolo celé Leto ’97 naozaj natočiť.
Nájsť panelák, dvor, stánok so zmrzlinou, staré rekvizity, hercov, štáb, zvukára, kameramana, niekoho, kto dokáže zohnať autentickú chodbu z roku 1997, a potom dúfať, že nebude pršať vtedy, keď má byť slnko, a nebude svietiť slnko vtedy, keď má prísť letný lejak.
Lenže nemám filmový rozpočet. Nemám ani produkčnú spoločnosť, ani partiu dobrovoľníkov, ktorá by so mnou trávila leto po sídliskách a natáčala môj malý prequel ku knihe.
Tak som urobil to, čo by sa pred pár rokmi zdalo ako sci-fi.
Najal som si AI hercov.
Dokonca som im vymyslel aj fiktívne mená, akoby sme naozaj robili malý seriál. Ja som napísal scenár. Cez prompty som sa stal režisérom. Jednotlivé scény sa natáčali na viac "klapiek", aby to bolo tak, ako si to predstavujem. Potom prišiel strih, zvuk, hudba, postprocessing, VHS šum, titulky, rytmus jednotlivých epizód a nekonečné dolaďovanie záberov, ktoré sa tvárili, že ma počúvajú, ale často si išli úplne po svojom.
Práca s AI hercami bola... zaujímavá.
Občas mali herecké brepty. Občas sa rozhodli, že postava už nechce vyzerať ako tá istá postava. Občas sa tvárili, že vedia, čo je desaťkorunáčka, a potom ju začarovali tak, že by sa za ňu nedal kúpiť ani jeden kopček zmrzliny v alternatívnom vesmíre. Občas sa niekomu zmenila tvár, tričko, vek, výraz, izba, celé sídlisko alebo fyzikálne zákony.
Bežní herci možno zabudnú repliku. AI herec sa vám občas pokúsi metamorfovať na úplne inú osobu.
Ale na dnešnej dobe je fascinujúce práve to, že takýto experiment vôbec môže vzniknúť. Nápad, ktorý by som kedysi vedel spracovať len ako text alebo náladovú koláž, môžem dnes skúsiť vyrozprávať ako malý videopríbeh. Nie dokonale. Nie ako film z kina. Ale ako niečo medzi spomienkou, snom, trailerom, starou televíznou upútavkou a digitálnym zápisníkom z leta, ktoré sa nikdy celkom nestalo, a predsa ho mnohí zvláštne poznáme.
Nie reklama, ale ďalšie dvere do príbehu
Leto ’97 nie je povinná domáca úloha pred čítaním knihy.
Ak si pozriete seriál, možno si pri románe Kým vyjde slnko všimnete viac drobných ozvien. Možno lepšie zacítite sídlisko, horu, Búrku, Martina a Patrika ešte pred tým, než ich jeseň vtiahne do temnejšieho príbehu. Ale nechcel som, aby to bolo niečo, bez čoho sa kniha nedá čítať. A ani by sa to nedalo, keďže ani po dopísaní knihy som netušil, že takéto niečo vytvorím.
Skôr som chcel vytvoriť malý bonusový vstup do sveta.
Ako keď v hre nájdete vedľajšiu miestnosť. Nemusíte do nej ísť. Hlavná cesta pokračuje aj bez nej. Ale ak vojdete, nájdete tam predmety, poznámky, atmosféru a možno aj pár detailov, ktoré vám neskôr zapadnú do väčšej skladačky.
Leto ’97 je viac letné, jemnejšie, nostalgickejšie. Je v ňom viac slnka, zmrzliny, trápnych pohľadov a zvláštneho chlapčenského dospievania. Ale pod tým všetkým už bzučí niečo, čo patrí ku Kým vyjde slnko.
Búrka ešte neprišla.
Ale vzduch sa už mení.
Prečo práve teraz?
Kniha Kým vyjde slnko vychádza na jeseň. A mne sa páčilo, že ešte pred ňou môžeme spolu prežiť leto.
Nie leto 2026, ale leto 1997. Leto, ktoré je vymyslené, ale poskladané z vecí, ktoré si mnohí pamätáme až nepríjemne presne. Z horúcich chodníkov. Zo zatuchnutých pivníc. Z bzučiacich lámp. Z kaziet pretočených ceruzkou. Z pocitu, že keď sa na sídlisku niekde rozsvietilo okno, možno to nič neznamenalo. A možno práve naopak.
Jednotlivé časti budem zverejňovať postupne tu na webe aj na sociálnych sieťach. Každý druhý deň. Ako malé epizódy z jedného prázdninového seriálu, ktorý sa nikdy nevysielal, ale možno by v roku 1997 mohol bežať niekde neskoro popoludní, hneď po repríze niečoho, čo sme aj tak pozerali stále dokola.
A hoci je Leto ’97 vytvorené s pomocou súčasných nástrojov, v jadre je to veľmi starý typ rozprávania.
Dievča sa vráti po rokoch. Chalan nájde mincu. Kamarát z diaľky sleduje, že sa niečo mení. Niekde v prázdnom byte sa rozsvieti svetlo.
A leto, ktoré sa malo len pomaly roztopiť v septembrovom začiatku školy, zrazu začne odpočítavať dni do niečoho väčšieho.
Kým vyjde slnko
Dúfam, že sa vám Leto ’97 bude páčiť.
Ale ešte viac dúfam, že vo vás vyvolá chuť vrátiť sa na toto sídlisko aj na jeseň, keď už nepôjde len o zmrzlinu, kazety a zvláštne fotky. Keď príde Búrka. Keď sa Martinov svet naozaj otvorí niečomu, čo sa už nebude dať vysvetliť len pokazenou elektronikou, bujnou fantáziou alebo chlapčenskou paranojou.
Kým vyjde slnko je príbeh, na ktorom som pracoval roky.
Leto ’97 je malý darček pred ním.
Taká letná kazeta vložená do starého prehrávača. Trochu šumí, miestami preskočí obraz, farby sú možno až príliš vyblednuté a niektorí herci sa mi občas skoro premenili na niekoho iného.
Ale niekde pod tým šumom je príbeh, ktorý som vám chcel povedať ešte predtým, než sa zotmie.
Ďakujem, že ste pri tom so mnou.
Ron D. Lux
Komentáre (0)
Pridať komentár
Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre. Buďte prvý.