Prečo sa príbeh odohráva v roku 1997

Prečo sa príbeh odohráva v roku 1997

Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo sa príbeh knihy Kým vyjde slnko odohráva práve v roku 1997, odpoveď je jednoduchá aj zložitá zároveň.

Je to rok, ktorý si pamätám.

Mal som vtedy jedenásť rokov. Býval som na sídlisku, ktoré sa síce v knihe nikdy priamo nespomína, ale jeho atmosféra vychádza z veľmi konkrétneho miesta na Slovensku. Paneláky, dvory, strechy, ulice medzi domami – väčšina z nich má v realite svoj predobraz.

Niektoré situácie v knihe vychádzajú zo spomienok na moje vlastné študentské roky, ktoré prišli o pár rokov neskôr. Dej som však posunul o niečo viac do minulosti, pretože práve druhá polovica deväťdesiatych rokov mala zvláštnu atmosféru, ktorú som si pamätal ešte z detstva.

A tá atmosféra sa nedá úplne preniesť do dnešného sveta.

Svet bez mobilov

Ak by sa príbeh odohrával dnes, vyzeral by úplne inak.

Dnes sme neustále prepojení. Máme smartfóny, internet, sociálne siete, okamžité správy. Informácie sa šíria rýchlo a takmer nič nezostáva skryté.

V roku 1997 to bolo iné.

Ľudia mali počítače, ale internet bol pre mnohých stále vzdialený alebo pomalý. Komunikovalo sa cez pevné linky. Súbory sa prenášali na disketách. Hudba sa počúvala z kaziet vo walkmanoch.

Tieto technológie boli vtedy fascinujúce. Pôsobili ako obrovský krok dopredu. Dnes už vyzerajú zastaralo, ale práve preto majú zvláštnu poetiku.

V príbehu Kým vyjde slnko majú tieto veci dôležitú úlohu. Počítače, diskety, kazety či pevné linky nie sú len rekvizity – vytvárajú atmosféru sveta, ktorý bol technologicky na prahu niečoho nového, ale ešte stále dostatočne pomalý a nedokonalý na to, aby v ňom mohlo existovať tajomstvo.

Sídlisko: miesto plné ľudí a samoty

Rovnako dôležité je aj prostredie.

Príbeh sa odohráva na sídlisku – mieste, ktoré je plné ľudí a zároveň zvláštne osamelé.

Paneláky pôsobia mohutne a stroho. Okolo vás žijú stovky ľudí, ale napriek tomu sa môžete cítiť úplne izolovane. Medzi domami sú dvory, lavičky, prázdne parkoviská, strechy a pivnice – miesta, kde sa môže stať čokoľvek.

Deväťdesiate roky mali navyše inú vizuálnu podobu než dnes. Na uliciach boli novinové stánky, telefónne búdky, staré reklamné tabule. Niektoré veci ešte nezmizli a iné sa práve objavovali.

Bol to svet na rozhraní dvoch období.

Technológia ako kontrast

Jednou z vecí, ktoré ma na tom období fascinovali, bol prudký vývoj techniky.

Počítače sa vtedy menili neuveriteľne rýchlo. Každých pár rokov boli výkonnejšie, rýchlejšie a zaujímavejšie. Ako jedenásťročný som začal programovať a skúšať si vytvárať prvé jednoduché hry. Zároveň som písal svoje prvé príbehy a dokonca som robil aj triedny časopis.

Bol to čas objavovania.

A práve tento kontrast ma pri písaní bavil: na jednej strane moderná technika, ktorá sa zdala byť symbolom budúcnosti, a na druhej strane niečo staré, tajomné a nevysvetliteľné.

Niečo, čo sa nedá vysvetliť ani počítačom.

Rok, keď sa všetko zrýchľovalo

Rok 1997 je pre mňa symbolom obdobia, keď sa svet začal rýchlo meniť.

Počítače sa zlepšovali, nové technológie prichádzali jedna za druhou a všetko pôsobilo, akoby sa budúcnosť približovala oveľa rýchlejšie než predtým.

Zároveň to však boli posledné roky pred tým, než nás mobilné telefóny a internet spojili do jednej neustále online reality.

Bol to čas, keď sa ľudia ešte stretávali vonku, chodili jeden za druhým domov, nechávali si odkazy na papieri alebo na kazetách. Svet bol pomalší – a práve preto v ňom mohlo existovať viac tajomstva.

Stratený svet

Keď dnes rozmýšľam nad rokom 1997, mám pocit, že ide o trochu stratený svet.

Pre generáciu, ktorá vtedy vyrastala, je to čas detstva, prvých počítačov, kaziet, walkmanov a hudby z deväťdesiatych rokov.

Pre mladšiu generáciu je to už skôr zvláštna historická kapitola – obdobie, keď technológia existovala, ale ešte neovládala všetko.

A práve v takom svete sa môže odohrať príbeh, akým je Kým vyjde slnko.

Príbeh o tajomstve, ktoré sa objaví na streche paneláka.

Príbeh o láske, strachu a veciach, ktoré sa nedajú celkom vysvetliť.

Príbeh z čias, keď bol svet ešte o niečo tichší – a možno aj o niečo záhadnejší.